Silymarín (SM) vykazuje klinickú účinnosť pri liečbe poranení pečene, cirhózy a chronickej hepatitídy. Jeho obmedzená rozpustnosť vo vode a nízka biologická dostupnosť však bránia jeho terapeutickému potenciálu. Primárnym cieľom tejto štúdie bolo porovnať in vitro a in vivo charakteristiky štyroch odlišných SM solubilizačných systémov, konkrétne SM tuhej disperzie (SM-SD), SM fosfolipidového komplexu (SM-PC), SMsulfobutyléter- -cyklodextríninklúzny komplex (SM-SBE- -CDIC) a SM samo-mikroemulzifikačný systém podávania liečiv (SM-SMEDDS), aby poskytli ďalšie poznatky o ich potenciáli na zvýšenie rozpustnosti a biologickej dostupnosti SM. Vytvorenie SM-SD, SM-PC a SM-SBE- -CDIC bol dôkladne charakterizovaný pomocou skenovacej elektrónovej mikroskopie (SEM), infračervenej spektroskopie s Fourierovou transformáciou (FTIR) a techník práškovej rôntgenovej difraktometrie (PXRD) na analýzu zmien v ich mikroskopickej štruktúre, molekulárnej štruktúre a kryštalickom stave. Veľkosť častíc a index polydisperzity (PDI) SM-SMEDDS boli 71,6 ± 1,57 nm, respektíve 0,13 ± 0.03. Samoemulgačný čas SM-SMEDDS bol 3.{15}} ± 0,3 min. SM-SMEDDS vykazoval zlepšenú rýchlosť rozpúšťania in vitro a preukázal najvyššiu relatívnu biologickú dostupnosť v porovnaní s čistým SM, SM-SD, SM-PC, SM-SBE- -CDIC a Legalon®. V dôsledku toho sa SMEDDS javí ako sľubný ako systém podávania liečiv pre orálne podávané SM, ktorý ponúka zvýšenú rozpustnosť a biologickú dostupnosť.
Podobne ako tuhá disperzia a fosfoéipidové komplexy, SBE- -CD komplex zlepšil biologickú dostupnosť viac ako dvojnásobne v porovnaní s čistým liečivom.
